Drahá, prehnitá, duševne chorá elita… mám pre teba asi smutnú správu. Prišla si o jedného zo svojich otrokov. Ak si teda odmyslím to, že ma budeš ešte nejaký čas okrádať, pretože som predsa len stále súčasťou deštruktívneho systému… ale aj táto vami nafukovaná bublina musí zákonite jedného dňa prasknúť a ja sa teším, že v ten deň napíšem článok s názvom GAME OVER – Koniec hry. Verím, že ho nebudem musieť posielať po poštových holuboch, lebo sa ľudia spamätajú skôr ako svojou bezohľadnou silou zničíte všetko čo nám je drahé.
Viete, milá, ctená elita… ja som sa pred rokmi vybrala na cestu poznania, zasadla do lavice života a začala sa učiť. Áno, naučila som sa aj strachu a bolesti… osud mi zasadil aj rany, vyfackal ma svojou bezohľadnosťou, krutosťou, aby som nakoniec pochopila, že niet dôležitejších cností ako je ľudskosť, láskavosť, pokora, úcta ku všetkému živému, láska a … súcit. A verte mi, že práve tento súcit s vami mám, keď píšem tieto riadky, pretože to musí byť neskutočne smutné zapredať svoju dušu. Aké to asi je žiť s pocitom, že okrádam svoj národ, svoju vlasť, svoju rodinu? Rozkradli ste všetko čo sa dalo a uvrhli nás do ekonomického otroctva. Áno milá elita, my všetci sme jedna veľká rodina… ľudstvo. Ublíž niekomu inému, ublížiš sebe! Všetko je v konečnom dôsledku len energia. JEDNOTA… Preto aj píšem globálne, mňa sa už totiž týka všetko.